„4 veľké chyby, ktoré som urobila a ktoré zničili moje manželstvo“: Rozvedená žena sa priznáva…

Manželstvo nemusí trvať večne. Ale keď sa nám nedarí, zvyčajne si svoje chyby nevšimneme. Nižšie je uvedená introspekcia, ktorá nám môže poskytnúť iný pohľad.

Prvé ťažké mesiace

„To on mi klamal a podvádzal ma, ale bola som to aj ja, kto urobil niekoľko veľkých chýb. Spočiatku bolo pre mňa ľahké hodiť všetko na neho, že naše manželstvo zahodil. Bol to on, kto ma podviedol a odišiel bez toho, aby sa obzrel späť. A dlho predtým ma neustále vytláčal zo svojho života, rozhodol sa tráviť nekonečné hodiny v práci a nevenoval pozornosť tomu, čo sa deje u nás doma.

Obviňovať ho zo všetkého bol môj obranný mechanizmus, aby som prežila prvých pár ťažkých mesiacov nášho odlúčenia. Získala som armádu priaznivcov, ktorí boli rovnako ako ja úplne znechutení drzosťou tohto muža. Pretože je zrejmé, že byť klamárom, cudzoložníkom a opúšťať rodinu je dôležitejšie ako čokoľvek, čo som v našom manželstve za posledných desať rokov urobila zle, však?

Nesprávne.

Celé mesiace som ho obviňovala z každého zlyhania nášho manželstva a rozhodla som sa zachovať si svoj vlastný obraz láskavej, nesebeckej manželky – teda obraz obete. Až do chvíle, keď som našla terapeuta, ktorý mi zväčša pripomínal, koľko tragických chýb som za tie roky v našom manželstve urobila. A vôbec to nebolo príjemné.

Dúfam, že budú pre vás aspoň užitočné. Skôr ako bude neskoro:

Moje deti sú pre mňa na prvom mieste

Najjednoduchšie je milovať svoje deti. Nevyžaduje si to žiadne úsilie. A milujú vás bez ohľadu na to, čo robíte. Manželstvo je však presný opak: vyžaduje si prácu. A vždy, keď moje manželstvo začalo byť trochu… náročné, „odišla som naľahko“ a išla som stavať hrady z lega alebo zobrala deti do múzea.

Tieto aktivity som organizovala, keď manžel nemohol (a trávila som tak svoj voľný čas). Povedala som, že je to v poriadku, pretože aj tak radšej pracuje a rodinné výlety ho väčšinou nudia. Väčšinu nocí som si radšej ľahla vedľa svojich detí a obviňovala ho, že spí neskôr ako ja a chrápe.

Výsledkom bolo, že sme spolu netrávili takmer žiadny čas ani sme nemali večer len pre seba, bez detí. Možno len raz za rok, keď sme mali výročie.

S rodičmi som si nestanovila hranice

Často prichádzali k nám domov, niekedy dokonca bez toho, aby nám vopred zavolali a jednoducho vošli. „Pomáhali“ nám s domácimi prácami a robili veci, o ktoré sme ich nikdy nežiadali. Chodili sme s nimi na dovolenky. Hovorili našim deťom, ako sa majú pred nami správať.

Strach z toho, že sa rodičom znepáčim, mi bránil stanoviť hranicu a žiadať, aby ju neprekračovali. Len veľmi zriedkavo som od svojich rodičov žiadala samostatnosť pre svoju rodinu. Môj manžel si doslova vzal aj celú moju rodinu.

Vykastrovala som ho

Verila som, že láska znamená úprimnosť, ale všetci vieme, že pravda bolí. Keď sa v našom vzťahu rozmohla nuda, prestala som sa snažiť niečo prelomiť. Hovorila som o ňom zle svojim priateľom, matke, kolegom. „Veríš, že to urobil?“ a „Čo za človeka by to urobil?“

Namiesto toho, aby som mu budovala rešpekt, som ho ničila. Často som ho znevažovala, hovorila som, že jeho práca nie je taká dôležitá a odmietala som jeho „ľahostajných a nudných“ priateľov. Obviňovala som ho, že niektoré veci robí zle, hoci v skutočnosti ich jednoducho nerobil podľa mňa.

Niekedy som sa s ním rozprávala ako s dieťaťom. Kontrolovala som rodinné financie a ťahala som ho za nos aj za to jedno euro, ktoré chcel minúť. A v posteli – hádate správne – aj tam sa mu všetko pokazilo a ja som sa nehanbila mu to povedať.

Keď sa naše manželstvo začalo rozpadávať, neustále som sa snažila identifikovať jeho chyby, aby som ospravedlnila svoju vlastnú nadradenosť. Nakoniec som však pred ním úplne stratila rešpekt a snažila som sa mu to dať najavo všetkými možnými spôsobmi.

Nedbala som na to, aby som sa naučila správne bojovať

Viem, že „bojovať za právo“ znie absurdne, ale nie je to tak. Vždy som sa snažila udržať pokoj v našom dome tým, že som mlčala, keď ma niečo trápilo. Ako si všetci viete predstaviť, všetky tie maličkosti, ktoré ma privádzali do šialenstva, sa nakoniec stali veľkými, nahromadili sa do lavíny, ktorá sa na nás rútila a ja som vybuchla neoprávneným, desivým hnevom.

Kričala som a rozbíjala veci ako hysterka! Keď o tom teraz premýšľam… v tých chvíľach som bola ako blázon.

Touto výčitkou nemám v úmysle získať manžela späť, ani ho požiadať o odpustenie. Píšem to preto, lebo nemôžem uveriť tomu, ako dlho som bola zaslepená. Dúfam teda, že sa niektoré ženy „prebudia“ a dobre sa pozrú do zrkadla.

A hoci ma stále bolí, že sa môj manžel rozhodol riešiť naše problémy v posteli inej ženy, hoci by nám možno pomohol manželský poradca, dobre viem, že som ho tam dotlačila najmä ja.“