Matka svojho syna neustále karhala za zlé známky. Ale na pohrebe otca dostala od svojho dieťaťa celoživotnú lekciu!

Môj syn mal šestnásť rokov, keď urobil niečo, čo mi otvorilo oči a prinútilo ma všetko prehodnotiť… Bola som jedným z tých šťastných detí, ktoré sa mohli ľahko učiť. Keď som sa stala rodičom, chcela som, aby obe moje deti kráčali v mojich šľapajach, a tak som im dala všetku podporu, ako som mohla, aby sa im v škole darilo.

Amanda, moje najstaršie dieťa, bola ako ja. Učila sa rýchlo a mala dobré známky. Napriek tomu, že som sa s Ericom zaoberala, už v prvých rokoch bolo vidno, že život bude pre neho (pre mňa) veľkou výzvou. Bol to veľmi milý, láskavý mladý muž, nikdy nikomu nerobil problémy, ale každý večer som s ním musela sedieť, aby som mu dokončila domáce úlohy, musela som si najať súkromných učiteľov, aby mohol držať krok s ostatnými. Karhala som ho a bola som už zúfalá.

Videla som, ako je čoraz viac odrádzaný a stráca záujem o učenie. Začala som o sebe pochybovať. Čo som urobila zle, prečo ho neviem motivovať? Eric mal šestnásť rokov, keď urobil niečo, čo mi vyrazilo dech. Sedeli sme v obývačke, keď zazvonil telefón so srdcervúcou správou, že môj otec utrpel rozsiahly infarkt a zomrel vo veku 79 rokov. Otec, ako ho Eric nazval, bol súčasťou života môjho syna každý deň počas prvých piatich rokov. Môj manžel pracoval v noci a cez deň spal, bol to môj otec, kto zobral Erica ostrihať sa a na zmrzlinu, v tých rokoch s ním hrával futbal.

Keď sme vošli do miestnosti na cintoríne, len som stála vo dverách a pozerala na otca. Moje deti stáli po oboch stranách mňa, cítila som, ako ma Eric drží za ruku, keď sme vošli dovnútra. Vnútri bolo veľa príbuzných a priateľov, niektorí mi povedali pár viet o mojom otcovi, niektorí sa len dotkli mojej ruky na vyjadrenie sústrasti. Zrazu som si uvedomila, že Eric nie je vedľa mňa. Otočila som sa a uvidela som ho pri vchode, ako pomáha starším ľuďom hore a dole po schodoch a cez dvere.

Väčšina z nich boli cudzinci, napriek tomu natiahol ruku k tým, ktorí sa ťažko pohybovali alebo s palicou, aby ich odviedol k dedovi, aby ho mohli naposledy vidieť v rakve. Neskôr v ten večer hrobár povedal, že potrebuje ďalšieho nosiča. Eric sa okamžite spýtal: „Pane, môžem vám pomôcť?“ Muž navrhol, že by mal zostať so sestrou a mnou, ale Eric pokrútil hlavou. „ Dedko ma zobral, keď som bol malý. Teraz mu idem pomôcť.“ Keď som to počula, začala som plakať a myslela som si, že moje slzy nikdy neskončia.

Od tej chvíle som vedela, že už nikdy nebudem svojho syna karhať za zlé známky. Už nikdy nebudem očakávať, že z neho bude „niekto“, pretože nikto nemôže byť taký dobrý človek, akým sa stal môj syn. Súcitný, starostlivý – a knihy ho tieto veci nenaučili. Teraz má dvadsať rokov a naďalej rozdáva svoju láskavosť, humor a súcit ostatným, kamkoľvek príde. Pre človeka nie sú výnimočné vedomosti z vedy a matematiky, ale jeho srdce.

Podeľte sa o tento článok aj so svojimi priateľmi.