Smútiaca žena kričala na 6-ročné dievčatko. O 4 týždne neskôr dostala list….

Niekedy sme takí zaujatí sami sebou, že si ani neuvedomujeme, že okolo nás sú ľudia, ktorí trpia.
Dievčatko z nášho príbehu otvorilo tejto žene oči:

„Keď som ju prvýkrát stretla na pláži neďaleko môjho domu, mala 6 rokov. Na túto pláž, ktorá je vzdialená asi 5 alebo 6 kilometrov od môjho domu, som chodievala vždy, keď som mala problémy. Keď sa mi zdalo, že sa všetko okolo mňa rozpadá. Dievča sedelo na piesku a stavalo hrad alebo niečo podobné. Keď som prechádzala okolo nej, zdvihla zrak a pozrela na mňa. Jej oči boli modré ako more.

„Dobrý deň,“ povedala. Prikývla som na ňu. Nemala som náladu zaoberať sa malým dieťaťom.

„Staviam,“ povedala znova.

„To vidím. Čo staviaš?“ spýtala som sa jej nonšalantne.

„Ja neviem. Rada sa hrám s pieskom. Je to dobrý pocit,“ odpovedala.

Pomyslela som si, že je to dobrý nápad a vyzula som si topánky. Potom priletel morský vták a sadol si celkom blízko k nám.

„Je to radosť,“ povedalo dievča. „Moja mama hovorí, že morské vtáky prilietajú a prinášajú nám radosť.“

Videla som, ako vták zatriasol krídlami a opäť odletel. „Zbohom radosť, ahoj smútok,“ zamrmlala som si pre seba a rozhodla sa pokračovať v chôdzi. Mala som depresiu. Môj život bol úplne vyvedený z rovnováhy.

„Ako sa voláš?“ Toto dievča ma nenechalo na pokoji.

„Ruth. Som Ruth Petersenová,“ povedala som.

„Ja som Wendy. Je mi šesť.“

„Ahoj Wendy,“ povedala som.

Niekde v tom čase sa začala smiať. „Si vtipná.“

Napriek svojej skľúčenosti som sa s ňou zasmiala a pokračovala v ceste. Jej smiech ma sprevádzal ako hudba pre moje uši.

„Príďte znova, pani Ruth,“ zavolala na mňa. „Prežijeme spolu ďalší šťastný deň.“

Nasledujúce dni a týždne boli plné úzkosti, smútku a bolesti. Problémy v práci, moja chorá matka, všetko. Jedného rána, keď svietilo slnko, som si povedala: „Potrebujem morského vtáka.“ Obliekla som sa a vyrazila na pláž. Čakala ma vôňa mora. Vial chladný vánok, pokoj, ktorý ma naplnil vnútorným šťastím, ktoré som tak potrebovala. Úplne som na to dieťa zabudla a bola som prekvapená, keď sa objavilo.

„Dobrý deň! Chceš sa hrať?“ spýtala sa.

„Čo máš na mysli?“ povedala som nahnevane.

„Ja neviem. Čo chcete?“

„Ako sa ti darí s hláskami?“ Sarkasticky som sa jej spýtala.

Vyprskla smiechom: „Neviem, čo to je!“

„Tak čo keby sme sa prešli spolu?“ navrhla som. Všimla som si, akú má peknú tvár.

„Kde bývaš?“ spýtala som sa jej.

„Tamto,“ a ukázala mi rad domčekov.

Zvláštne, pomyslela som si. Bola zima a ona mala ísť do školy.

„Ty nechodíš do školy?“

„Nie, nemám. Mama hovorí, že sme na dovolenke.“

Celý čas, čo sme kráčali po pláži, si niečo bľabotala, ale ja som ju nepočula. Myslela som na iné veci. Keď som odchádzala domov, povedala mi, že to bol šťastný deň. Hneď som sa cítila oveľa lepšie, usmiala som sa na ňu a súhlasila som. O tri týždne neskôr som sa opäť vrátila na pláž. Prepadla ma panika. Nemala som náladu na stretnutie s nikým a už vôbec nie s Wendy. Pomyslela som si, že ak uvidím jej mamu na verande ich domu, poviem jej, aby sa držala doma.

Jej mamu som nevidela, ale videla som Wendy.

„Pozri, ak ti to nevadí,“ povedala som nahnevane, keď ku mne pristúpila, „dnes by som bola radšej sama.“

Bola nezvyčajne bledá a ťažko dýchala.

„Prečo?“ spýtala sa ma.

Otočila som sa a zakričala na ňu: „Pretože mi zomrela matka.“ Bože, pomyslela som si, prečo by som to mala povedať malému dieťaťu?

„Je mi to ľúto,“ povedala. „Potom je dnes veľmi zlý deň.“

„Áno,“ odpovedala som. „Bolo to tak aj včera, aj predvčerom, aj mnoho dní predtým.“

„Bolelo to?“ dievčatko ma nenechalo na pokoji.

„Bolelo čo?“ zakričala som, nahnevaná na ňu aj na seba.

„Keď zomrela.“

„Samozrejme, že to bolelo!!!“

Otočila som sa k nej chrbtom, a keď som sa otočila, videla som ju odchádzať so sklonenou hlavou. Asi o mesiac neskôr, keď som išla na pláž, už tam nebola. Cítila som sa vinná a zahanbená. Vnútri mi chýbala. Tak som si dodala odvahu a išla som k nej domov. Zaklopala som na dvere a čakala. Dvere otvorila mladá žena so svetlými vlasmi.

„Dobrý deň,“ povedal som. „Volám sa Ruth Petersonová. Dnes som nevidela Vaše dievčatko a chcela by som vedieť, kde je.“

„Samozrejme, pani Petersonová. Prosím, vstúpte. Wendy o vás stále hovorila. Ak vás obťažovala, prijmite moje ospravedlnenie.“

„Ona ma neobťažuje. Je to veľmi príjemné dieťa,“ povedala som jej a v duchu som si uvedomila, že to myslím naozaj vážne. „Ale kde je? Povedzte jej, aby sa so mnou prešla po pláži.“

„Wendy zomrela minulý týždeň, pani Petersonová. Mala leukémiu. Možno Vám to nepovedala.“

Bol som ohromená. Mala som pocit, že spadnem zo stoličky. „Túto pláž mala veľmi rada, takže keď ma požiadala, aby som ju sem vzala, nemohla som ju odmietnuť. Zdalo sa, že je jej tu oveľa lepšie a prežila niekoľko, povedzme, šťastných dní. V posledných týždňoch sa však jej zdravotný stav zhoršil.“

Hlas sa jej zlomil…

„Niečo Vám tu nechala. Pokiaľ to nájdem. Môžete chvíľu počkať?“ Hlúpo som pokrútil hlavou a v mysli som hľadala niečo, čo by som mohla nájsť, čo by som mohla povedať tejto krásnej mladej žene. Vrátila sa a podala mi obálku. Na vonkajšej strane bolo napísané: „Pani Ruth.“ Vo vnútri Wendy niečo namaľovala pestrými farbami: Žltá pláž, modré more a hnedý vták. Pod ním stálo:

„Morský vták, ktorý ti prinesie radosť.“

Moje oči a moje srdce rozkvitli. Takmer som zabudla, ako sa miluje a teraz som cítila, ako vo mne prepukli všetky emócie k tomuto sladkému dievčatku. Vzal som jej matku do náručia. „Je mi to ľúto, je mi to ľúto, je mi to tak ľúto,“ mrmlala som stále dokola. Plakala som s ňou.

Odvtedy sa mi obraz toho dievčaťa vryl do pamäti. V mojom živote je len šesť slov, toľko rokov jej života: Harmónia, odvaha, láska, porozumenie, radosť a optimizmus. Darček od dievčaťa s očami modrými ako more a vlasmi farby piesku.“

Podeľte sa o tento nádherný príbeh aj s ostatnými.